Názov Pazova pravdepodobne pochádza od slova pazuh,preto že Slovania tak nazývali rímsku vojnu hraničiarsku plošinu, ktorá sa nachádzala medzi dvomi veľkými riekami – Dunajom a Savou.
Pazova sa spomína už koncom 15. storočia. Základné etnické jadro na tomto území bolo utvorené po prisťahovaní Srbov do Vojvodiny pod vedením Arsenija Čarnojevića, koncom 17. storočia (1690). Pazova ako sídlisko sa po prvýkrat spomína už roku 1716. Počas 17. a 18. storočia, Mária Terézia a jej syn Jozef II. zorganizovali migráciu obyvateľstva, aby posilnili Vojenskú hranicu. Od formovania Chorvátsko-slavonskej vojenskej hranice roku 1750, Pazova sa stala hraničiarským mestom, vojensko-roľnícka osada a kapitán vojska sa staral o hospodársky rozvoj mesta a vzdelaní obyvateľstva.Tak sa do Starej Pazovy v 18. storočí nasťahovali pracovití ľudia, ktorí na pustatinu Pazovo prišli chrániť hranicu Uhorska pred tureckými vpádmi, vysušovať močiaristú pôdu, kopať kanály a studne, a založiť si gazdovstvá. Sriem, ako súčasť rakúskej Vojenskej hranice, prisťahovalcom záručoval slobodu vlastniť majetok, vzdelavať sa v materinskom jazyku a slobodu vierovyznania. Prvotne sa osada nachádzala v chotárnej časti Za srbskou dedinou, uprostred cesty Surduk-Belegiš, a bola od mesta vzdialená 2 km. Podľa ľudového podania toto prvotné sídlisko malo len dočasný charakter. Starousadlíci sa presídlili z chotárnej časti Za srbskou dedinou v dobe 1760-1770, pre prílišnú zamokrenosť terénov, nevhodných na bývanie. Vyhľadali si príhodnejšie a suchšie miesta na území terajšieho Srbského kraja. Onedlho za starousadlíkmi prišli Srbi z Liky. Koncom 18.storočia, roku 1770 sa na toto územie prisťahovali i Slováci. V čase príchodu Slovákov, do Starej Pazovy sa prisťahovali i kalvinskí Maďari a pravoslávni Rumuni, ktorí sa v Pazove celkom asimilovali.
Vznik mena Stará Pazova nie je známy až dodnes. Osada bola najprv iba Pazova. Až neskôr, okolo roku 1792, keď si nemeckí kolonisti založili osadu na juhovýchod od Starej Pazovy a z vďačnosti za pomoc, ktorú im poskytli Pazovčania, svoju osadu nazvali Nová Pazova. Tak Stará Pazova dostala svoje trvalé pomenovanie.
Srbi a Slováci si stavali nabíjanice (domy s múrmi z ubitej hliny) panónskeho typu, usporiadanými pozdĺž pozemku. Zákrokom vojenských vrchností, osada bola formovaná ako usporiadaná ulicovka. Domy boli stavané na jednoduchý spôsob, mali dve až tri izby, boli nízke s malými oknámi a pokryté boli trstinou. V polovici 19. storočia a najmä začiatkom 20. storočia domy sa začali stavať z tehál a strechy sa pokrývali škridlicou, kvôli tomu v Starej Pazove, v tej dobe bolo až päť tehelní. Vonkajšok a vnútro domov boli omietane blatom zo žltej zeme a natierané bielou farbou a neskoršie i maľované. Podlaha bola z ubitej zeme, ktorá sa každý týždeň natierala tekutou hlinou, neskoršie už bolo viac doskových podláh. Najčastejšie stavali domy ,,na lakeť“, vyvýšené na základoch s izoláciou a s viac oknou. Vodu pili zo studní, z ktorých sa zásobilo celé okolie, neskoršie v každom dvore mali studňu. V roku 1934 Stará Pazova sa začala zásobiť vodou z artézskych studní . Hlavné, široké ulice iba koncom 19. storočia dostali kamenné dláždenie – makadam a po poľných cestách sa za kočami dvíhali oblaky prachu. Iba majetné rodiny medzi dvomi vojnami dvory dláždili tehlami.
Po výkope kanálu Malý Begej od roku 1889 do roku 1891 došlo k zlepšeniu roľníctva. Pestovalo sa pšenica, všetko sa konalo ručne, siatba i žatva. Pšenica sa mlátila ručne, iba začiatkom 20. storočia sa začali používať mláťačka. Párne mláťačky boli veľkým pokrokom v poľnohospodárstve. Po II. svetovú vojnu sa pestovali i konope a v Starej Pazove jestvovalo päť olejarní. Od roku 1801 bolo prikázané pestovať moruše, ktoré boli sadené v širokých ulicach v dvoch radoch, tak boli naší predkovia dobrí pestovatelia priadky morušovej a známej pálenky dudinjare. Vývinom poľnohospodárstva vznikli sprievodné remeslá: kožušníci, kolári, kováči, výrobcovia bačkôr, klobučníci. Už v 19. storočí bol naďaleko známy pazovský trh a zvlášť dobytkársky a pčeničný trh.
Začiatkom 20 storočia boli tu priemyselné objekty predovšetkým tehelne a od roku 1936 i továreň na výrobu ľadu a sódy, nazývaná Ledara.
Významné budovy v Starej Pazove, ktoré vyznačujú mesto od roku 1905 až podnes, sú hotel a banka, ktoré postavil veľkostatkár Nikola Petrović.
Staré pohľadnice Stara Pazova
Výstavba dnešného pravoslávneho kostola sa začala roku 1827, neďaleko od prvého kostola, o ktorom nejestvujú zachované údaje. Kostol bol zasvätený Sv. prorokovi Ilijovi a na deň oslavy sv. Iliju 2. augusta sa v Starej Pazove zoskupí ľud z okolitých miest. Kaplnka je podľa ústneho podania z 19. storočia a bola obnovená roku 1891. Simeón Aranický, farár v Starej Pazove od roku 1896 zbieral údaje o vzniku mesta a napísal knihu Pravoslavna srpska parohija u Staroj Pazovi krajem 1911. godine. Slovenský evanjelický kostol pochádza z roku 1788, bol stavaný na mieste prvého zbúraného kostola. Farár Vladimír Hurban už od roku 1874 sa snažil osamostatniť evanjelickú cirkev v Chorvátsku a Slavonsku spod Maďarov. Fara a cirkevná škola, dnešný Slovenský dom, sa začali stavať roku 1894. Od roku 1914, po otcovej smrti, farár Vladimír Hurban Vladimírov, bol jednou z najznámejších osobností v Starej Pazove. Ako sa môžeme dozvedieť z údajov, v Starej Pazove už v roku 1730 jestvovala ľudová základná škola a od roku 1774 i Slovenská ľudová základná škola ako i Nemecká triviálna škola. Tiež boli založené i remeselnícke školy, poľnohospodárske družstvá, banky, Domy zdravia, verejné kúpaliska a knižnice a boli organizované rozličné kurzy. Neskoršie bol založená vojenská posádka a okresný súd. Pazovská čitáreň bola založená 12. júla 1878.
Vďaka medzinárodnému železničnému uzlu sa už roku 1883 Stará Pazova stala mestečkom (vároš) a tým i obchodným jadrom Srbska a Uhorska. Pokrokové idey jej občanov zaradili Starú Pazovu medzi tie európske mestá, ktoré medzi prvými uviedli elektrický prúd. Vyvinuli sa tu silné cechy, banky, školy a kultúrne ustanovizne. Skupinu hercov Srbského národného divadla tu uvítali už roku 1881. Duch nacionálnej a kultúrnej vzájomnosti Srbov a Slovákov sa časom iba utužoval. Poriadali sa spoločné divadelné predstavenia, koncerty a čítacie posedenia. Neskoršie bola organizovaná i prvá slovenská zábava, 28. januára 1902. Vtedy sa zrodila idea nacvičiť tu i slovenské divadelné predstavenie. Onedlho nato Slovenská pospolitá čitáreň začala divadelné zábavy každoročne poriadať. Potom sa roku 1923 zrodila idea o výstavbe národného domu ako strediska juhoslovanských Slovákov a Čechov. A tak bol roku 1928 v Starej Pazove vystavaný i prvý Slovenský národný dom ako objekt a ustanovizeň Slovákov v diaspóre. Mohol pojať neuveriteľný počet divákov – 1 300!
No práve tá v mieri taká výhodná poloha sa tomuto mestu pomstila počas vojen. Veľa o tom hovorí skutočnosť, že jeden z frontov prvej svetovej vojny v roku 1914 siahal až po staropazovský chotár a že počas druhej svetovej vojny bola práve v pomedzí nemeckých (folkdojčerských) osád Novej Pazovy a Indjije a partizánskych osád Vojky, Belegiša a Suduka silná obranná línia nemeckého ganerálneho štábu. A po skončení druhej svetovej vojny bolo okresné mesto Stará Pazova pre kolonistov z Bosny a Kosova jedným z najatraktívnejších prostredí. A počas nedávnej vojny, v rokoch 1991 až 1999, tiež si tu až pričasto záchranu a potom i živobytie pohľadali mnohí utečenci z Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Kosova. Mechanický príliv obyvateľstva bol vtedy nadmieru vysoký.
